Prehľad vplyvu sociálnych sietí na úroveň nepokoja: tichý pokus na sebe

Eva Horáková · Stres-manažment · 6 min čítania

Pred dvomi mesiacmi som si dala drobnú výzvu. Každý deň som chcela aspoň hodinu po prebudení nesiahnuť po telefóne. Nešlo o žiadny veľký detox — len o pozorovanie. Chcela som zistiť, ako sa zmení moja pohoda, keď deň nezačnem prelistúvaním nekonečnej feedu pásky. Z týždňových poznámok mi vznikol osobný prehľad, o ktorý sa s vami chcem podeliť.

Sociálne siete nie sú zlé — sú len silnejšie, než si chceme priznať. Drobné hranice menia veľa.

Čo som si všimla prvý týždeň

Prvý týždeň bol najťažší. Ruka samovoľne smerovala k mobilu hneď, ako som otvorila oči. Aj keď som telefón nechala v inej miestnosti, prvé dni som ho vedela vystopovať aj cez stenu. Po štyroch dňoch sa to ale začalo meniť. Ráno som mala viac priestoru myslieť, čo si pripravím na raňajky a ktorou cestou pôjdem do mesta.

Podľa odborníkov zo Svetovej zdravotníckej organizácie sa pravidelné prerušenie kontaktu s obrazovkou počas dňa spája s celkovým pocitom pokoja a generálne podporuje vyrovnanejšiu pozornosť. V mojej skúsenosti sa to potvrdilo už po šiestich dňoch — popoludní som sa cítila menej rozhádzaná.

Drobné prekvapenia

Jedným z najväčších prekvapení bolo, koľko mi prišlo myšlienok počas raňajok. Ako keby sa miesto, ktoré inak obsadzoval telefón, otvorilo pre vlastné nápady. Začala som si na okraj zápisníka písať rýchle frázy, ktoré ma napadli. Po týždni som mala pol strany — a tri z nich neskôr inšpirovali zápisky pre denník brevello.

Týždeň druhý — chvíle po západe slnka

Druhý týždeň som sa rozhodla pridať aj druhú podmienku: hodina pred spaním bez sociálnych sietí. Skúšala som rôzne náhrady — krátku prechádzku okolo bloku, hrnček bylinkového čaju, krátke čítanie pri sviečke. Najmilšia bola prechádzka. Vždy som sa vrátila s pocitom, akoby som mala v hlave o niečo viac priestoru.

„Pravidelné pomalšie večerné rituály prispievajú k celkovo pokojnejšiemu vnímaniu dňa,“ hovoria odborníci z Harvardskej školy verejného zdravia v jednom z verejných materiálov. Pre mňa to bolo prekvapivo presné. Tie tri kroky cez tichú ulicu robili rozdiel medzi tým, či zaspím rýchlo, alebo sa premietam v hlave do pol jednej.

Tretí týždeň — pravidlo „len trikrát denne“

Tretí týždeň som si dovolila byť tvorivejšia. Stanovila som si pravidlo: sociálne siete otváram trikrát denne — raz po obede, raz okolo štvrtej a raz krátko pred siedmou. Každá návšteva mala maximálne pätnásť minút. Telefón mi pri tom ostal na stole, nie v ruke.

Čo som získala

Veľa drobností. Mala som čas zájsť po obede na desať minút von. Stretla som sa s kamarátkou na káve a ani raz som neskontrolovala notifikácie. A — možno najdôležitejšie — nepretrhli sa mi popoludňajšie myšlienkové prúdy, ktoré mi inak často po desiatej minúte písania odplávali kamsi do správ.

Najsilnejší dojem z dvojmesačného experimentu nebol „menej obrazoviek“, ale „viac vlastných nápadov“.

Čo som si vzala z prehľadu

Sociálne siete nie sú o sebe ani dobré, ani zlé — sú len silné. Vstupujú do našej pozornosti rýchlejšie, než si chceme priznať, a často sa stávajú prvou aj poslednou vecou dňa. V mojej skúsenosti drobné hranice okolo nich zmenili oveľa viac, než kedy mohli zmeniť veľké rozhodnutia o trvalom odpojení.

Z dvojmesačného pozorovania som získala štyri zápisníkové stránky. Pre seba som si z nich vytiahla tri pravidlá, ktoré stále dodržiavam: ráno aspoň hodinu pokojne, popoludní len tri otvorenia a večer minimálne hodinu pred spaním bez nich. Nepotrebovala som žiadnu aplikáciu, ktorá by ma blokovala. Stačil môj vlastný zápisník a trochu pravidelnosti.

Pre koho je tento prehľad

Píšem to pre ľudí, ktorí necítia potrebu úplne sa odpojiť, ale chceli by si nájsť pokojnejší rytmus. Nie je to návod pre každého — je to len osobná skúsenosť, ktorú som si zaznamenala. Ak vám rezonuje, skúste si vyhradiť aspoň jeden týždeň a porovnajte si pred a po.

Veľmi ma povzbudilo, že väčšina blízkych, s ktorými som sa o pozorovanie podelila, zažila niečo podobné. Niekto si všimol, že má lepšiu náladu, iný zase, že si pri prechádzkach uvedomí veci, na ktoré pri scrollovaní vôbec nemyslí. Pre každého sa našlo niečo trochu iné. To je práve to krásne na drobných rituáloch — neprinášajú jednoduché odpovede, ale otvárajú ďalšie otázky, ktoré nás robia o niečo všímavejšími.

Ak by som mala dva mesiace zhrnúť do jednej vety, znela by takto: nie obmedzenia, ale hranice. A hranice si nastavujem ja, vlastnou rukou, na vlastnom papieri. Veľmi pomáha, keď ich neberiem ako pravidlá, ale ako pozvánku k pokojnejšiemu rytmu.

Upozornenie: Tento obsah má výhradne informačný charakter a nenahrádza odbornú konzultáciu. Pred začatím akéhokoľvek nového wellness alebo pohybového programu sa poraďte s kvalifikovaným odborníkom. Informácie na tomto blogu vychádzajú z verejne dostupných zdrojov a osobnej skúsenosti. Nenahrádzajú odbornú konzultáciu.